Už dlhšie rozmýšľam nad tým, prečo „okamih“ nie je jednotkou času….mohol by mať 10 sekúnd, možno trocha viac. Alebo by mohol byť jednotkou šťastia, len problém je v tom, že šťastie ako veličinu ešte nikto doteraz nedefinoval a ťažko ju aj niekto definuje. Pojem času snáď vystihuje slávny citát svätého Augustína: „Čože je čas? Keď sa ma nik nepýta, viem to, ak sa pokúsim vysvetliť to tomu, kto sa pýta, už neviem.“ Zatiaľ čo fyzikálna definícia času je pomerne ľahko pochopiteľná, keďže je to interval medzi dvoma udalosťami, filozofia tento pojem chápe zložitejšie, ako dimenziu vystihujúcu plynutie bytia. Množstvo slávnych filozofov tvrdí, že čas je len ilúzia. Na rozdiel od času, nenájdeme šťastie medzi zadefinovanými pojmami ani vo fyzike, ani vo filozofii, ani v žiadnej inej vednej disciplíne. Neviem, ako by sformuloval vysvetlenie pojmu šťastie svätý Augustín, ale ja mám svoju vlastnú definíciu, aj keď si niekedy myslím, že aj šťastie je len ilúzia. Podľa mňa je šťastie súhrn neopakovateľných „okamihov“ , preto by som „okamih“ predsa len radšej videla ako jednotku času, lebo to môže byť krátky časový interval, ktorý sa ale navždy zapíše do našich spomienok.
Vždy, keď sa ľuďom v rýchlo plynúcich minútach pred posledným výdychom premieta pred očami ich život, tak je to filmový pás plný práve týchto najšťastnejších okamihov. Od prvých spomienok na mamin úsmev, na pohľad z otcových ramien, keď s nami behal za motýľmi po lúke, či silný stisk ruky pri prvej ceste do školy alebo pocit úľavy z pofúkania kolena po boľavom páde z nového bicykla. Možno aj ponorenie sa do vĺn mora na prvej spoločnej rodinnej dovolenke, prvé snežienky v maminom záhone, vykukujúce zo snehu po dlhej zime, či naopak prvé tancujúce snehové vločky, ktoré nás každý rok fascinujú svojimi pravidelnými tvarmi, keď dopadnú na vlnené rukavice alebo špehovanie pestrofarebných listov, padajúcich potichučky každú jeseň zo stromov v parku. V mojom poslednom filme určite bude aj každoročné šteklenie brucha počas modlitby pri slávnostnom štedrovečernom stole, neopísateľná radosť po prijatí na vysnívanú školu, tanec s ockom na stužkovej slávnosti, pocit ľahkosti bytia po prvej skúške na vysokej škole, prvý pohľad do oči mojej celoživotnej lásky aj tóny svadobného pochodu v deň, ktorý patril iba nám. Určite mi prejdú hlavou aj nezabudnuteľné okamihy šťastia spojené s vôňou najluxusnejšieho parfému – s vôňou novorodeniatka, prvé nesmelé krôčiky mojich deti, prvýkrát vyslovené slovo mama. Nezabudnem ani na radosť v očiach môjho syna, keď dal otcovi prvý gól, či na pohľad z okna, keď som sledovala jašenie môjho muža s mojimi dcérami na dvore nášho práve dostavaného domu, detské huncútstva a potom zrazu už stužkové mojich deti, keď som si uvedomovala, že to už nie sú deti i moju neskonalú hrdosť matky v dni, keď som so slzami dojatia v očiach sledovala preberanie ich vysokoškolských diplomov.
Môj filmový pás bude určite pokračovať, veď ešte žijem a stále mám chuť žiť, aby som mohla dopĺňať moju zbierku „okamihov“. Keď som bola mladšia , nevedela som, čo stačí. Dnes to už viem, stačí chvíľku postáť, nenáhliť sa, uvedomovať si tie silné momenty vtedy, keď sa práve dejú, v tom „okamihu“. Preto ma to slovko „okamih“ tak fascinuje a určite by som ho vsunula medzi jednotky času, aby sme si viac uvedomovali jeho význam aj v dnešných zvláštnych časoch. Verte, že práve pre tieto „okamihy „ sa oplatí žiť.
https://www.youtube.com/watch?v=Wx4v6cO1GMk ...
To je ako v tej pesničke od Whitney Heuston ...
Celá debata | RSS tejto debaty