K životu stačí málo

Mala som včera čas a slabú chvíľku…

Je päť  hodín popoludní , ale pár dni pred dušičkami je už riadna tma. Nie je až taká zima ako sa zdalo spoza okna, začiatok novembra býva aj chladnejší. Povinnosti ma donútili opustiť vyhriatú izbu a tak kráčam po tmavej dedine. Pouličné svetlá svietia skúpo, sú ďaleko od seba a v miestach v strede medzi dvoma nasledujúcimi nevidno takmer na krok. Akoby aj mĺkva tmavá ulica vyjadrovala to , čo je dnes v našich hlavách a srdciach, neistota, obavy a strach. Rada pozerám vo večernom šere do okien obydlí. Za záclonami, polozatiahnutými žalúziami, roletami, sem tam zbadám siluety ľudí, ktorí po celodennej práci oddychujú pri spoločnom stole, rozžiarenej obrazovke televízora či blikajúcej nočnej lampe. Dnes sa mi zdá všetko menej osvetlené, smutnejšie. Svetla v oknách je akosi menej ako inokedy. Možno len moje myšlienky sú pochmúrnejšie  a ovplyvňujú vnímanie sveta okolo.

Celý deň som strávila pri obrazovke počítača, online hodiny so žiakmi, zadávanie domácich úloh, kontrola vypracovaných riešení z predošlých dní. Plná hlava čísel, slov, informácii, obrázkov, úhľadného aj nečitateľného písma, znudené tváre tých, ktorých to nebaví aj roztvorené oči takých, ktorí by radšej sedeli v laviciach, aby im neuniklo ani slovíčko. Už cítim únavu , štípu ma oči a mám stuhnutú šiju, tak mi táto podvečerná prechádzka padne celkom dobre. Rozmýšľam nad tým, čo sa to deje. Ticho, tma, nikde ani človeka. Po minulé roky by som určite  o tomto čase stretla zopár ľudí s dušičkovými chryzantémami a hrkotajúcimi kahancami v rukách, smerujúcimi k cintorínu, alebo babičky , ktoré o hodinu skôr kráčajú ku kostolu na večernú omšu, či zopár pätnásťročných výrastkov, ktorým ani zima, ani tma neprekáža v stretnutí s  partiou. Dnes je to inak, ticho iba sem tam preruší štekajúci ochranca domu a tmu sporadicky prechádzajúce autá. Všetko je inak…niečo asi robíme zle, keď musíme nedobrovoľne meniť svoj zažitý spôsob existencie. 

Pandémia, slovo , ktoré znie melodicky, ale žiadnu harmóniu v sebe neskrýva. Skôr naopak , ukrýva v sebe nesúlad, rozladenie, disharmóniu…Náš život bol „ full“, bol presýtený neobmedzenými možnosťami,  otvorenými hranicami do sveta, blahobytom, neúctou k pravým hodnotám, pohŕdaním prírodnými zázrakmi, ponižovaním životom overenej múdrosti, nevážením si zdravia, zanedbávaním  rodinných vzťahov.

Nemali sme čas obdivovať zázraky  z Božej dielne , hory, doliny, rieky, jazerá, zakvitnuté lúky, lesy produkujúce životne dôležitý kyslík, lebo nás lákali kvantá handier, výdobytkov vedy, nezmyselného tovaru v obrovských vydýchaných umelo osvetlených obchodných centrách.

Deti nám utekali do ďalekého sveta, lebo im to umožnilo otvorenie hraníc a s tým spojené neobmedzené možnosti na cestovanie, štúdium, prácu a my sme sa tešili, že budú mať lepší život ako my. Zrazu v procese starnutia zisťujeme, že sa nevrátia späť a my sa nemôžeme tešiť s každodenného kontaktu s nimi, s ich rodinami, nevidíme  rásť vnúčatá, skypujeme, chatujeme, voláme, ale kde je pohladenie, objatie, postískanie? Prečo táto neznáma pandémia kosí práve starých ľudí? Lebo sme si ich prestali vážiť, vymizli trojgeneračné rodiny, prestala platiť Dobšinského  rozprávka o troch grošoch, odkladali sme ich na dožitie do domovov, stacionárov, charít, či podobne honosne pomenovaných ustanovizní. Nákaza nám nedovolí ani ich navštíviť, v mnohých prípadoch sa s nimi ani navždy rozlúčiť. Sú to naši najbližší, naše mamy, otcovia. Chytá nás panika a strach z toho, či sa podobný scénar nezopakuje o pár rokov neskôr aj v našich osudoch.

A čo blahobyt? Vily, tri autá v rodine, luxusné dovolenky x-krát do roka, mylná domnienka, že všetko sa dá kúpiť. Peniaze, peniaze, peniaze…toľko peňazí , že ich za celý život nestihneš minúť. Čo na tom, že sú neprávom získané, ukradnuté, špinavé?

Životné vzory? Každý večer správy o  talente, čo odišiel za oceán, zarába milióny a z času na čas strelí gól…o celebrite v šatách od Versaceho a topánkach za desať tisíc eur na plese v opere…o reperovi s reťazami okolo krku, ktorý ponúka vulgárne texty a takmer žiadnu hudbu…týmto nás kŕmia média. Ani zmienka o chudobných vedcoch, ktorí celý život v prázdnych laboratóriách vymýšľajú liek na leukémiu, o lekároch, ktorí osem hodín operujú srdcovú chlopňu, o prváckej učiteľke, ktorá už niekoľko generácii deti naučila čítať a písať. Niet sa čo čudovať, že všetci chlapci chcú byť hokejisti a dievčatá herečky a v nemocniciach chýbajú sestričky a na stavbách diaľnic remeselníci, lebo to nie je „in“.

Neúcta k hodnotám? Slušnosť, tolerancia, poctivosť, spravodlivosť, zodpovednosť, pracovitosť, slová pomaly sa vytrácajúce zo slovníkov aj zo života. Sú nahradené vulgárnosťou, lajdáckosťou, kauzami, korupciou, podvodmi, zločinmi bielych golierov,  politikou šedých eminencii. A všetci sme ticho, lebo tak to tu funguje.

Nevážili sme si vzťahy v rodinách? Pandémia nám ukradla Veľkú noc, teraz Dušičky a možno nám nedopraje ani Vianoce.

Otváram dvere nášho obyčajného, vlastnými rukami postaveného domu a cítim pokoj, istotu, vôňu čaju z čerstvo natrhanej medovky, teplo plamienka zo sviečky, ktorú mi na Vianoce darovala moja dcéra, vnímam harmóniu života a dožičím ju všetkým , ktorým stačí k šťastiu tak málo ako mne.

Snáď ma tá pandémia zmení k lepšiemu…